vrabčacej rozpravy poznať, že nečvirikajú čisto slovensky, ale sloven-ginu tuho miešajú s češtinou. Nie div; lebo bošácka dolina na Slovensku vychádza svojím počiatkom do Moravy, a síce jedným ramenom k Breozvej pod Lopeníkom a druhým k Vyškovcu, a tak sa vrabci na svojich potulkách ľahko mohli priučiť slovenčine.

Vlna (žlna), ktorá aj na Slovensku zná tú divotvornú zelinku, čo zahlobené drevené kliny vyráža a zámky otvára, „fujaruje" s orecha:

Straka „rapotánim" oznamuje príchod hosťov. Komu ukazujú „straku na kole", málo sa z toho poteší, lebo také sluby zostávajú nesplnené. Keď sa sejde straka s kavkou pri zdochlom koňovi, potrasie chvostom a zaropoce: „Čí je toto kôň?" Na čo kavka vážne zakráka: „Náš! náš!"

Že je li u s tak márnomyselná a do seba zaľúbená a h ú s e r tak bezohľadný a nezdvorilý, bysme ani nevedeli, keby slovenský ľud nebol počul tento rozhovor:

Neni domku, v ktoromby nemali aspoň jednu sliepku. Za slepačie vajcia kupúvajú si ženičky sol, korenie a iné maličkosti; znal som majetnú kopaničiarku, ktorá peniaze za odpredané vajcia odkladala a potom za ne dala dcére ušiť novú mentýku. Kykyrýkajúca sliepka veští domu nešťastie; preto takej sliepky v dome netrpia, ale ju predajú. Kodkodákajúca, s vajcom na hniezdo idúca sliepka, takto sa chváli:

U pospolitého ľudu slovenského je všeobecne ten náhľad rozšírený, že pri upotrebení istých magických zelín je možno rozumieť nielen spevu a reči vtákov, ale aj reči iných zverov, ba aj rastlin, ktoré v jánsku noc samy oznamujú ,vedomníkom" a vedomkyňam" svoju liečivú lebo čarodejnú moc. Ešte v prvej polovici minulého storočia bol v Trenčíne na smrť odsúdený jeden bosorák, ktorý sa na svoje nešťastie chválil, že jemu každá zelina sama oznamuje, k čomu je dobrá. Výš uvedenou ukážkou chcel som len na to upozorniť, že Slováci aj dnes ešte rozumejú spevu a hlasu vtáčiemu.