či pri ohláškach, lebo pri jakýchkoťvek oznamoch v kostele, dává sa zemanom, bez rozdieťu majetnosti, aj teraz ešte tytul „urozený"; kdežto sedliak alebo remeselník, a to i ten najmajetnejší, uspokojí sa s tytułom „mnohovážny" lebo „opatrný". U zemanov tak jako nezemanov panuje ten obyčaj, že si krstné děti na vzájom vy-kajú; a je to vel'mi smiešne a rozkošné, keď sa malé děti spolu hrajú, a na seba povolávajú: „Krsný, poďte sém! Krsný, vy zázrak, utekajte!" Z otca zemana a matky nezemanky pošlé děti tvořily triedu slobodníkov. Tito slobodníci tvořili iakýsi most medzi kastou zemanov a sedliakov, a jakoby tmel, ktorý tieto triedy spojoval.

Zakial' ešte v časoch predrevolučných lapávali a verbovávali šuhajov „na vojnu", stávalo sa zhusta, že i najmajetnejšieho sedliaka syn, aby sa před, vojančinou zachránil, přistál na oko do služby bárs k najchudobnejšiemu zemanovi; ba často za to ešte aj platil zemanovi, len aby šuhaj do vojska vriadený nebol. Pri verbovaní k vojsku cho-dievali asi 4—5 vojáci s hudbou a tańcom po dedine, štrnkajúc na tanieri toliarami a dvaciatníkami, a fťašou vína ponúkajúc šuhajov. Ktorý fťašu z vojakovej ruky vzal a si upil, toho hněď verbovníci schopili do kola a od tej doby platil za zverbovaného vojáka. Kedl si tak verbujúcí a zverbovaní spievali:

ozýval sa po ulici a v dome plač — za zverbovaným chasníkom. Rodičia striehli na synov, mladé ženy na mužov, zvláště staršie ženy na svojich, vekom o mnoho mladších mužov, aby sa ani na ulici neukazovali, zakial' verbovníci z dědiny neodišli, žeby tak mládenci a mladí mužovia vyhli pokušeniu zverbovať sa „na vojnu". Zemani konávali vojenské služby len v čas velikej potřeby, kedl bola vyhlášena insurekcia, jako počiatkom nášho storoČia v napoleonských vojnách.

(Dokončení.)