vyhnul sa jeden z kolaje, a tam sa mu hneď představily železné kachle. na ktoré keď sa oprel, tak sa popálil, že hneď zomrel. Aj druhý sa na ceste pomýlil, a vykročil z pomedzi kolají: tomu sa tam predstavilo slnko, že od neho na mieste shořel. A jako aj tretí kolaj pomýlil a z nej vystúpil: k tomu priletel červený kohút a na márne kusy ho roztrhal. Tak sa ani jeden nedostal k peniazom na Marťákovej Skale ukrytým, lebo všetci, že z pomedzi kolají vykročili, pohynuli, a aj dieťa sa ztratilo.

V Zemanskom Podhradí žil mlynár, o ktorom sa všeobecne hovorí, že vedel Čarovať. Z povestí o ňom kolujúcich, značím túto.

Kaz sa mlynár S. vybral večer pri mesiačku na postriežku. S nabitou flintou si sadol pod ker, a tam čakal na zajaca. Nečakal dlho, keď videl, že nie jeden, ale celý kŕdel zajacov poskakuje k nemu. Mlynár do nich namieril, vystrelil, zajaci sa rozutekali, a jeden zostal zastrelený ležať. Mlynár prehodil flintu cez pleco a šiel si zabitého zajaca vziať. Keď ho bral do ruky, pýtal sa ho ten zastrelený zajac: „Čo budeš se mnou robiť?" Mlynár odpovedal: „V Božom mene ťa odnesiem domov." Jako ho domov niesol cez pleco preveseného, tak mu priťažieval, že ho ledva uniesol; potom zase tak oblahčieval, jakoby mlynár len l'ahké pierko mal na pleci: ale ho predca nezahodil.

Keď mlynár zajaca domov doniesol a na stôl položil, zase sa ho zajac pýtal: „A včil čo budeš semnou robiť?" Mlynár na to: „V Božom mene ťa budem drať," a začal hneď zajacovi kožu sťahovať. Keď bol zajac odratý a vypitvaný, zpýtal sa mlynára: „A čo včil budeš se mnou robiť?" Mlynár odpovedal: „V Božom mene ťa budem variť." Na druhý deň zajaca uvarili, a keď polievku z neho jedli, zpýtal sa uvarený a na mise položený zajac: „Nuž a čo včil budeš se mnou robiť?"' „Budem ťa v Božom mene jesť," odpovedal inlynár. Jak to povedal, schopil sa uvarený zajac s misy, vyskočil ven oknom a riekol: „Hej, ty bys aj všetkých čertov sožral!" a tam ten, ztratil sa.

Nebohý Kaššovic-Syto napásal v noci pri mesiačku za bošáckym cin-terom pri jarku kone, keď počul z ďaleká veľmi pekne spievať, a že sa spev k nemu vždy viac približoval, nazdával sa, že sa to dievky v poli tak dlho zabavily a idú so spevom domov. A keď ten spev neustával, zakríkol v tú stranu, s ktorej sa spev k nemu niesol: „Hej, vy mršiny! odkiaľ idete tak neskoro?" Ale nepočuly ho Vily, len spievaly: